KRISTUS PRÍTOMNÝ V ČLOVEKU

            Prišiel ku mne jeden zúfalý človek a ja som ho odbavil nakrátko niekoľkými zbožnými vetičkami a hlúposťami, plnými nezáujmu a pokrytectva. Napriek tomu, že som vedel, že on potreboval priateľa. Našiel však iba studeného radcu.
            Inokedy som bol navštíviť svoju starkú v domove dôchodcov. Priniesol som jej balíček drobností. Ale keď začala, neviem už po koľký raz odmotávať klbko svojich nešťastí a bolestí, rýchlo som sa rozlúčil. Čakala ma ešte kopa povinností. A ona, chuderka, ostala tam sama s tým neužitočným balíčkom v rukách a so sklamaním v tvári i v duši.
            „Už to ďalej nevydržím... Nevládzem...“, sťažovala sa mi suseda. Čože som mohol urobiť ja? „Milá pani, musíte byť trpezlivá. Dôverujte v Boha. Uvidíte, že on sa nejako postará. Viete, svätý František Saleský hovorí, že...“ – opäť len frázy o tom, ako znášať utrpenie. A najľahšie sa znáša utrpenie cudzie.
            Raz som zasa videl veľkú nespravodlivosť. Postihnutého skoro zničila. Mal som sa ho zastať, zasiahnuť, riskovať vlastnú kožu. Ja som však mlčal. Bál som sa, aby sa všetko neobrátilo proti mne. Treba byť aj opatrný. A nechcel som robiť zo seba šaška, vystaveného na pohľad všetkým...
            Chceli by sme vydávať svedectvo o Bohu, ale žiaľ, nikoho ním neoslovujeme. Možno je to práve tým, že sme zabudli, že Boh má viac ako 5 miliárd tvárí. Že sa ukrýva v každom človeku. Len ak stratíme čas starosťou o blížneho, môžeme si byť istí, že na schôdzku s Bohom prídeme načas.

(Spracované podľa: Alessandro Pronzato, Nepohodlné evanjeliá)
           
Boh sa nám už nezjavuje ako na Sinaji v blesku. Od Kristovho príchodu sa nám zjavuje v ľuďoch. Modliť sa preto neznamená obrátiť chrbát svetu a ísť do kostola, aby sme sa stretli s Bohom. Modliť sa znamená stretávať Boha uprostred života, všade okolo nás, v ľuďoch.
                                                                                                         
Ján Chryzostom Korec